Už ste sa niekedy stretli s „nálepkovaním“ detí? O čo vlastne ide? V každej triede sa nájde žiak, ktorý vyrušuje, upozorňuje na seba, má povesť „vodcu“, ignoruje príkazy alebo jednoducho si ide svoje. Všetci učitelia aj žiaci ho dokonale poznajú. Je zvyknutý:
- na časté upozorňovanie,
- zvýšenie hlasu,
- tresty,
- dokonca aj na vylúčenie mimo kolektív.
Žiak zmení triedu, niekedy aj školu, ale nálepka mu neustále zostáva. Nedarí sa, ani zmenou prostredia sa jej nedokáže zbaviť.
U mňa v triede platí pravidlo:
Ak je hodina dostatočne aktívna a dobre pripravená, nie je čas na vyrušovanie.
Povedzme si pravdu. Niekedy sa stane, že aj keď toto pravidlo dodržím, žiak s nálepkou sa objaví.
Raz som na konci hodiny trom žiakom povedala ráznym hlasom: „Ty, ty a ty sa postavte!“ S úžasom som sledovala výrazy a reakcie vybraných detí:
- „Čo som zasa spravil?“
- „Ja som nič nespravil.“
- „Ja som nevyrušoval.
Prečo práve ja
“
Pár sekúnd som pozorovala aj reakcie celého kolektívu. Stale som mala vážnu tvár. Potom som sa jemne uklonila a poďakovala sa im: „Ďakujem za vašu aktivitu na hodine a disciplinovanosť.“
TO STE MALI VIDIEŤ, TIE ICH VYPLEŠTENÉ OČI. 
Prekvapenie, údiv, nečakané výrazy detí, ktoré sú skôr zvyknuté na opačné – karhajúce hlášky učiteľov.
Jeden chlapec reagoval: „Yes, yes, yes.“ Druhý sa cítil, že bol prijatý a milovaný. Jeho blažený úsmev hovoril za všetko. A tretí bol riadne zaskočený.
Celá trieda zostala v tichosti, bez žiadneho slova, doslova stratila reč. A ja? Ja som odchádzala s pocitom, že žiadne dieťa nie je také, či onaké.
Všímajme si silné a dobré stránky, a to nielen u detí. Každý z nás má v sebe dobrého aj zlého vlka. A ktorého kŕmiš, ten rastie.